Linda Liliková je vyštudovaná učiteľka, mama dvoch detí a autorka detských knižiek o sebaláske a sebahodnote. Celý svoj profesijný život, už od vysokoškolských čias, sa venuje podpore psychickej odolnosti detí pomocou príbehov.
Linda Liliková nám vysvetlila, čo je syndróm naučenej bezmocnosti. Zisťovali sme aj, čo ju videlo k návratu na vysokú školu, kde aktuálne pôsobí ako doktorandka. „V rámci svojej dizertačnej práce sa venujem podpore psychickej odolnosti detí pomocou príbehov,“ priblížila nám svoju profesiu a nezostalo to pri tom.
Dostali sme sa aj k mnohým ďalším, často citlivým témam, na ktoré Linda odpovedala s jej vlastnou empatiou. Prečítajte si rozhovor o slovenských školách, o vzťahu detí k jedlu aj o tom, ako vplýva sociálne prostredie, z ktorého deti pochádzajú, na ich celkovú fyzickú a psychickú pohodu.
Linda, ste učiteľkou a zároveň autorkou knižiek pre deti. Čo vás inšpirovalo k tvorbe pre najmenších?
Už od malička som si želala byť učiteľkou. Lákala ma práca, ktorá je každý deň iná, počas ktorej si vytvárate vzťahy, putá a pomáhate iným objavovať samých seba. Asi vo štvrtom ročníku som začala písať svoje prvé rozprávky… Odvtedy už ubehlo kopec času a môj sen stať sa učiteľkou sa mi splnil.
Avšak výskum, ktorý sme realizovali s docentkou Poliakovou v rámci mojej diplomovej práce ma akosi stále mátal. Rozmýšľala som nad tým, ako pomôcť deťom, ako ich ochrániť pred naučenou bezmocnosťou. Tieto úvahy vyústili do ďalšieho skúmania.
Keďže moje druhé tehotenstvo bolo rizikové, svoj čas v posteli som sa snažila využiť čo najefektívnejšie a začala som písať. Moje prvé príbehy boli len pre môjho synčeka. Neskôr sa však tieto dve cesty spojili. Pochopila som, že práve knihy a spoločný čas pri nich môžeme využiť na podporu a rozvoj našich detí, no často aj nás dospelých.
Ako by ste popísali posolstvo, ktoré sa deťom snažíte prostredníctvom svojich knižiek odovzdať? Je jedno hlavné alebo je ich viac?
Hlavné posolstvo Slávkových príbehov je posilnenie psychickej odolnosti. Venujeme sa témam, ktorých cieľom je, aby sa naše deti dokázali postaviť výzvam, aby ľahšie zvládali neúspechy či náročné chvíle, ktorým sa v živote nedokáže vyhnúť nikto z nás. Ja toto posolstvo zvyknem zhrnúť vo vete: Aby sme sa vedeli pozrieť na seba i na svet s láskou a s úsmevom. To znamená, aby sme poznali hodnotu seba i druhých, význam našich chýb, aby sme boli k sebe aj k okoliu láskaví.
Je dôležité poznať svoje silné a slabé stránky a vedieť ich využiť vo svoj prospech. Nezabúdať, že všetko čo spravíme má svoj význam a dokážeme všetko, o čo sa v živote budeme naozaj snažiť. Prvá kniha sa venuje 5 prvkom duševnej pohody, ktorými sú emócie, zaujatie činnosťou, zmysluplnosť, vzťahy a úspech, ku ktorému som pridala i chyby.
Druhá knižka rozoberá osobnosť jedinca – sebapoznanie, sebareguláciu, sebaúčinnosť, sebahodnotu a sebalásku. Najnovšie, tretie pokračovanie som zamerala na vzťahy od ich vzniku – čiže od toho ako vnímame druhých, cez ochranu našich osobných hraníc, riešenie konfliktov, odpúšťanie druhým i sebe, súdržnosť, ale i pozornosť, pretože práve tou vieme naše vzťahy skvalitňovať.
Od univerzitných čias sa venujete aj takzvanému syndrómu naučenej bezmocnosti. Priblížte našim čitateľom, čo to znamená.
Teória naučenej bezmocnosti hovorí o tom, že jedinec prestane veriť, že jeho snaha má zmysel. To znamená, že ak sa mu viac ráz stane, že neuspeje, prestane sa snažiť. Verí tomu, že nech by urobil čokoľvek, nie je v jeho silách uspieť. Takže sa doslova naučí, že je bezmocný.
K tejto teórií sa viaže aj spôsob, ktorým si vysvetľujeme udalosti, čo v živote zažívame. To, ako si vysvetlíme, čo sa nám prihodí ovplyvňuje našu odolnosť proti vzniku naučenej bezmocnosti, ktorá môže neskôr prerastať až do depresie. Naše vysvetlenia si často ani neuvedomujeme, napríklad ak jeme a zašpiníme sa, aká je naša reakcia? Nemyslím naša reakcia, ak sa zašpiní dieťa, ale my. Čo povieme? Akí sme nešikovní? Alebo že sa to môže stať? A ako zareagujeme, keď naopak vyhráme? Pochválime sa alebo povieme, že je to náhoda?
Premostíme k našej srdcovej téme. Sme magazín o jedle, preto sa chceme porozprávať aj o dôležitosti jedla a stravovania v útlom veku. Je vám blízka aj táto oblasť?
Musím sa priznať, že v tomto som bola práve to problémové dieťa. Mám odložený aj diplom zo školy v prírode, ktorý som získala za Najväčšiu vychutnávačku jedla, pretože som sa vo všetkom dlho prehrabávala a vyberala som zo všetkého zeleninu, ktorá mi nechutila. (smiech) Dodnes nemôžem zodpovedne povedať, že zjem všetko, avšak počas tehotenstva som začala jesť aj zeleninu či ovocie, ktorým som sa predtým vyhýbala.
Aj keď si to nie každý uvedomuje, aj na našu psychickú pohodu má veľký vplyv to, akým spôsobom sa stravujeme. Ďalšia kniha, ktorú pripravujem sa bude venovať aj tejto téme. Pretože aj to, či sme najedení, prejedení, či jeme pravidelne alebo sa prepchávame a podobne, to všetko vplýva na naše prežívanie, na naše vzťahy a správanie. Nie len to, čo jeme, ale aj to ako jeme, je dôležité a mali by sme tomu venovať pozornosť.
Ako je to s učebnými osnovami – existuje u nás komplexný systém, ktorý prevedie pedagóga a pomôže mu naučiť deti čo najviac o správnej výžive?
Neviem o tom, že by niečo podobné existovalo. Poznám program pre materské školy a školské kluby detí, ktorý sa nazýva Zeleninkové šialenstvo. Ide o zážitkový program, ktorého cieľom je prevencia detskej obezity a budovanie zdravého životného štýlu u detí. Možno existuje niečo podobné aj pre školy, ale ja osobne som sa s tým ešte nestretla.
Realizujete v triede spoločné aktivity, ktoré majú u detí podporiť zdravý vzťah k jedlu?
Počas môjho pôsobenia na základnej škole som tému jedla zakomponovala napríklad do prvouky pri téme zmysly. Pre deti som pripravila ochutnávku jedál s rôznymi chuťami, ktoré sme spoločne skúšali a rozprávali sme sa o tom, ako chutia a akú majú vôňu. Bola to veľmi zábavná hodina.
Tento rok, keď som sa s deťmi rozprávala o emóciách, bolo zaujímavé, že pri emócií znechutenie bola automaticky prvá spomienka všetkých detí citrón. Takže sme sa o jedle začali rozprávať vďaka iniciatíve detí. Myslím, že ide o tému, ktorú vieme prepojiť s mnohými inými témami, je to však na učiteľovi a jeho snahe či tvorivosti. Veľmi sa mi páčia aj aktivity, ktoré sa snažia prepojiť rodičov so školou, ako napríklad spoločný piknik. Keď sa vrátim na základnú školu, určite by som si chcela vyskúšať práve niečo takéto.
Venujme sa chvíľku aj školskému stravovaniu. Ako hodnotíte kvalitu jedál v školskej jedálni?
Myslím, že sa to nedá zovšeobecniť – je to záležitosť konkrétnej školy. Na základnej škole, kde som pracovala mi jedlá chutili a nemala som s nimi problém. Môj syn v septembri nastupuje do prvého ročníka, takže som veľmi zvedavá, ako to bude s ním.
Zmenili by ste niečo, keby bola novela o školskom stravovaní vo vašich rukách?
Asi by som skúsila školské stravovanie priblížiť deťom tým, že by mali možnosť výberu jedla. Ponúknuť deťom dve možnosti, z ktorých si vyberú podľa vlastnej preferencie. V rámci školského stravovania by sme sa podľa mňa mohli viac zamerať na lokálne potraviny, čo by mohlo pomôcť aj lokálnym pestovateľom/výrobcom.
ROZHOVOR: Vedúca školskej jedálne Daniela Mlyniská – Hnevá ma, keď ľudia prirovnajú zlý gastro zážitok ku školskej strave »
S deťmi ste v úzkom kontakte každý deň. Ako vnímate ich vzťah k jedlu a prípadné zmeny v stravovacích návykoch? Je možné toto odpozorovať z pozície pedagogičky?
Z pozície pedagóga vidíme najmä to, akú desiatu si deti nosia. Primárne som (v rámci výskumu) so žiakmi prvého ročníka, takže tam je to naozaj o tom, čo dostanú od rodičov. Je milé vidieť, že niektorí rodičia sú skutočne nápadití a vedia vyčarovať zdravú desiatu, ktorá vyzerá skvelo. Priznám sa, že z toho čo vymyslieť každý deň pre deti mám troška strach aj ja.
No na druhej strane ma mrzí, že celkom veľa detí dostáva na desiatu najmä, alebo dokonca len sladkosti a k nim sladké nápoje. Sú aj deti, ktoré majú na desiatu výhradne kupované jedlá. To je podľa mňa tiež veľká škoda. Samozrejme, nie vždy je čas, chuť a priestor niečo pripraviť, ale považujem za dôležité, aby sme viedli deti práve k strave, ktorú si môžeme pripraviť doma.
Čo robíte v prípade, ak máte podozrenie, že dieťa má nábeh na poruchy príjmu potravy, nemá zdravý vzťah k jedlu, prípadne spozorujete, že sa mu napríklad spolužiaci posmievajú?
Mala som vo svojej triede žiačku, ktorej rodičia sa rozvádzali. Bola celkom bledučká. Raz mi dokonca odpadla počas vyučovania. Až vtedy som sa od rodičov dozvedela, že veľmi málo je a často v škole nezje vôbec nič. Od tej chvíle sme mali dohodu a desiatovala pri mojom stole spolu so mnou.
Samozrejme, pridali sa k nám aj ďalší žiaci a debatovali sme, kto si čo doniesol a podobne. Myslím, že kľúčová je v tomto prípade komunikácia medzi učiteľmi a rodičmi. Ak si pravidelne vymieňajú obe strany informácie, je oveľa väčšia šanca pomôcť deťom v akomkoľvek probléme.
Výchova v škole, hocijako láskavá, však končí zvončekom, prípadne družinou. Je možné nejako do nej zapojiť a edukovať priamo rodičov, aby vo vzdelávaní pokračovali aj doma?
Spolupráca je kľúčová, a to nie len v otázke stravovania. Je dôležité, aby boli jednotní rodičia – matka a otec, no tak isto je podľa môjho názoru dôležitá jednota medzi rodičom a učiteľom. Veľmi sa mi páči iniciatíva s názvom Rodič ľavou zadnou, ktorá ponúka školám rôzne vzdelávania určené priamo pre rodičov. Neviem však, či sa venujú aj tejto konkrétnej téme.
Poraďte niečo rodičom, ktorí chcú deti motivovať, aby mali pozitívny vzťah k jedlu, no nedarí sa im to.
Žiaľ, v tomto úplne úspešná nie som ani ja. Môj starší syn si veľmi starostlivo vyberá, čo zje a čo nie. Ale u nás vo všeobecnosti veľmi pomáhajú dve veci: spoločné varenie, to čo si urobíme spolu, to s čím mi pomáhajú, na to sa veľmi tešia a nemajú problém to potom zjesť.
Druhou pomôckou je, že deti sa učia pozorovaním. To platí aj pri jedle. Ak vidia, že to zje celá rodina, že si spolu sadneme a pochutnáme si, tak je väčšia šanca, že sa do toho pustia tiež. Keďže u nás sú knihy top, aktuálne skúšame aj knižku, v ktorej sú príbehy o jednotlivých druhoch zeleniny aj spolu s receptami. Knižka sa volá Ako naučiť deti jesť zeleninu. Verím, že nám troška pomôže.
Tu sa mi naskytuje otázka, či vnímate rozdiely v stravovacích návykoch detí z rôznych sociálnych skupín. Predsa len, nie každý má rovnaký prístup k financiám a povedzme napríklad čerstvým potravinám.
Myslím, že je to často aj o hodnotách. Môžem mať kopec financií, ale pokiaľ mi na stravovaní nezáleží, tak deťom kúpim každý deň nejaké hotové jedlo a neriešim jeho kvalitu či čerstvosť. Je pravda, že čerstvá zelenina či ovocie je stále drahšia, preto sú však skvelé aj programy, do ktorých sa školy (materské i základné) môžu zapojiť.
Ja osobne poznám program s názvom Dobré ovocie pre naše deti. Ide o školský program, vďaka ktorému dostávajú školy pravidelnú dodávku ovocia a zeleniny priamo od slovenských pestovateľov. Všetko je hradené z rozpočtu SR a EÚ, takže žiaci i školy dostávajú toto ovocie či zeleninu zdarma.
Môže školstvo, respektíve štát urobiť ešte niečo naviac, aby mali všetky deti prístup k výživným a čerstvým potravinám?
Páči sa mi napríklad nápad, aby si deti v rámci pestovateľských prác samostatne pestovali zeleninu. Deti by podľa mňa veľmi ocenili, ak by videli celý proces – ako sa starať o rastlinku a ako sa nám ona vie odvďačiť svojimi plodmi. Verím, že takto vypestovaná zelenina by im o to viac chutila. Na druhej strane si myslím, že je dôležitá aj propagácia programov, ktoré už fungujú, ale nie každý ich pozná.
Okrem práce s deťmi ste aj mama dvoch malých drobcov. Pristihnete sa niekedy, že k výchove pristupujete akademicky?
V tomto mám dohľad od môjho manžela, ktorý mi už párkrát povedal, že ale zasa tá tvoja psychológia či tie tvoje výskumy. (smiech) Tak ako ostatní rodičia, aj ja sa snažím vychovávať svoje deti najlepšie ako viem.
Vnímate význam spoločného stravovania s rodinou a priateľmi?
Pre mňa osobne je to veľmi významné. Snažíme sa čo najčastejšie si vytvárať príležitosti, aby sme sa stretli pri stole celá rodina. Cez víkendy mávame spoločné raňajky i obedy, naše deti to vnímajú a často sa tešia a komentujú to so slovami „Jéj, celá rodina pri stole.“.
Bývame v rodinnom dome a vždy, keď nám to počasie dovolí si užívame spoločné jedlo na terase. Veľmi dúfam, že nám to vydrží čo najdlhšie. Občas nás, tak ako všetkých, trocha zahltí práca, najmä keď sú prázdniny a pracujeme z domu. Preto sme nedávno zaviedli aj pravidlo, že pri stole sa technológie nesmú používať.
Ale okrem našej štvorice sa snažíme pri jedle stretávať aj vo väčšom počte s babkami, dedkami, krstnými rodičmi a priateľmi. Najčastejšie je to počas rôznych osláv, ale svokor aj môj muž veľmi fandia grilovačkám.
Všetky 3 knižky z vášho pera sa venujú téme sebalásky a duševnej pohody u detí. Čo ďalšie plánujete dobudúcna?
Ako som už naznačila, pripravujem posledné pokračovanie zo série o Slávkovi. Všetky štyri knižky budú prezentovať jedno ročné obdobie, a keďže sú určené aj ako pomôcka pre učiteľov či vychovávateľov, príbehy začínajú rovnako ako škola na jeseň a končia letom.
V letnej časti sa zameriam na prvky, ktoré ovplyvňujú našu náladu a sú zodpovedné za našu psychohygienu. Budú to oblasti ako stravovanie, oddych, pohyb, samostatnosť a spánok.
Našich respondentov sa vždy na záver pýtame na konkrétne podniky, do ktorých sa radi vracajú. Odporučíte nám nejaké, ktoré vás očarili hocikde na Slovensku?
Spolu s manželom veľmi radi cestujeme. Počas našich ciest po Slovensku sa často zastavujeme na konkrétnom mieste, ktoré si už obľúbili i naše deti. Ide o kolibu v Čukotskej doline. Volá sa U dobrého pastiera. Ak si správne spomínam, prvýkrát sme tam boli so svokrovcami a odvtedy sa tam radi vraciame. Okrem milého personálu a výborného slovenského jedla si tu deti nájdu aj ihrisko a obchodíky s miestnymi výrobkami, ktoré ja zbožňujem.
Najčastejšie navštevujeme reštauráciu Kráľovský dvor, kde zbožňujem zapekané cestoviny. Je to naše miesto, kde sa deti zabavia na ihrisku či v kútiku, kým sa pripraví jedlo a potom už sedíme všetci spoločne a vychutnávame si nielen jedlo, ale aj spoločné chvíle.
Rada by som spomenula aj jednu kaviareň, ktorá má pre mňa špeciálny význam. Ide o kaviareň v bratislavskom Starom meste, kam radi chodievame s manželom, keď sa nám podarí mať spoločnú chvíľku. Café L’Aura je miesto, kde si ja dávam horúcu čokoládu, manžel kávu a spolu si zahráme Scrabble. Je to milé malé miesto, ktoré má svoju romantickú atmosféru.
A posledné odporúčanie je na kaviareň, kde sa dá zorganizovať naozaj hocičo! Sú tam krásne priestory, výborné zákusky a neskutočne milý personál – Kafé Lampy. Tu sme prednedávnom organizovali krst mojich kníh, ale chodievam sem aj na podujatie Večer zVEDAvých NERD NITE, ktoré je skutočne unikátne a vždy sa tu dozviete niečo zaujímavé.
sledujte nás na sociálnych sieťach:
zdieľať tento článok na:
