zdieľať tento článok na:
FacebooktwitterlinkedinFacebooktwitterlinkedin

V prvej polovici decembra sa dostali aj s manželkou do pozornosti médií ako majitelia podniku v Prešove, ktorý napriek nariadeniam o zatvorení gastro prevádzok ostal otvorený. Chceli dať najavo, že naozaj nemajú z čoho platiť svoje výdavky a zároveň to brali ako prejavenie svojho názoru a nesúhlasu s tým, čo sa deje.

S podľa nich (a nie len podľa nich) nespravodlivým obmedzovaním gastro prevádzok bez dostatočných kompenzácií. V čase, keď boli takmer naplno otvorené obchodné centrá, obchody, vianočné trhy, vyhrievané terasy, divadlá či kostoly. Neskôr sa na pár dní pridali aj ďalšie reštaurácie a podniky, prevažne z Košíc. O dôvodoch, prečo k tomu došlo, som písala vtedy aj ja na mojom blogu.

To, o čom mnohí ostatní len rozprávali, znepokojene hodnotili situáciu a vyhlasovali, že už treba otvoriť, Jaroslav so Silviou aj reálne spravili. O tom, ako s odstupom času hodnotia toto rozhodnutie, čo ich k tomu viedlo a aké dôsledky to celé nakoniec malo, ale aj o tom ako začali podnikanie, ako sa im darilo, či ako zvládli prvú vlnu krízy, som sa porozprávala s Jaroslavom Malešom.

Predstavte nám stručne váš podnik. Kedy vznikol, s akým cieľom, čo ponúkate a ako sa vám darilo?

Náš podnik Tralka Pub vznikol v roku 2018, ale pub ako taký funguje už 10 rokov. Medzitým sa vystriedalo niekoľko majiteľov a manželka tam bola zamestnaná ako barmanka. Bol to práve jej nápad a v podstate to bolo jej snom zarábať si na seba. Tak som jej ho pomohol zrealizovať. Všetko išlo podľa plánu, až do osudného marca 2020, kedy začala prvá vlna pandémie.

Mali ste aj vy nejaké skúsenosti s prácou v gastronómii pred tým? Ako ste sa k nej dostali?

S prácou v gastronómii som predtým nemal absolútne žiadne skúsenosti, keďže som bol zamestnaný v inej sfére a keďže ja som košičan a manželka prešovčanka spojila nás v podstate náhoda. Bol to sled udalostí, keď sme sa ani nemali nikdy stretnúť a možno nám to bolo dané, lebo ako sa vraví, každý má svoj osud a každého niekde niekto čaká. Asi to tak malo byť.

Boli ste s manželkou spokojní fungovaním vášho podniku, kým prišla kríza?

Ako vravím bar bol manželkin sen. Manželka sa starala o všetky papierovačky, faktúry, blokovanie, skladové hospodárstvo v podstate o všetko. Pretože za tie roky, ktoré v gastre pracovala sa tomu rozumela. Ja som bol len ako majiteľ. Pomáhal som jej s objednávkami tovaru a robil som jej zásobovača. O podnik sa starala manželka. Podnik fungoval skvele. Vystriedalo sa u nás niekoľko barmaniek, pretože nájsť v dnešnej dobe spoľahlivú osobu nie je jednoduché. Nakoniec nám ostali 2 a sme nadmieru spokojní. Teda boli sme. Kým neprišla kríza. 

Ako ste prežívali prvú vlnu krízy? Zvládali ste to finančne? Mali ste rezervy?  Spravili ste nejaké špeciálne kroky?

Mali sme niečo ušetrené, ja som pracoval od roku 2005 do roku 2019 v spoločnosti U.S.Steel Košice, platovo  sme to vykrývali, mal som slušný príjem, potom som začal mať zdravotné ťažkosti, keďže som pracoval v prvovýrobe v ťažkej prevádzke, medzitým začala mať zdravotné problémy manželka, stále som bol pn a striedavo som bol doma a v práci, tak som sa rozhodol, že odídem a budem sa venovať výlučne nášmu podniku. Po 14 tich rokoch fungovania v jednom podniku, monotónnosti, stereotypu a pridružením zdravotných ťažkostí mi to prišlo aj vhod.

Kedy ste po prvej vlne otvorili podnik? Podarilo sa vám po otvorení podniku dostať sa do “starých koľají”?

V prvej vlne sme fungovali formou okienkového predaja. Všetko bolo fajn, mysleli sme si, že kríza pominie a fungujeme normálne. No opak bol pravdou. Myslím, že niekedy okolo 15. júna sme otvorili prevádzku naplno. Máj a jún boli mesiace, kedy bolo relatívne teplo. Zabezpečili sme si plastové poháre, ľudia chodili a fungovali sme v pohode. 

Využili ste možnosť žiadať o štátnu pomoc v rámci prvej vlny? 

Samozrejme, kto by to nevyužil. Mysleli sme, že dostaneme od štátu kompenzáciu, pretože predsa len pri výdaji cez okienko nie sú tržby až tak vysoké, ako keď ľudia sedia vo vnútri podniku. Dúfali sme, že nám to pomôže k nájmu, ktorý je vo výške 1000 eur mesačne. No hneď druhý bod pomoci mi zmrazil úsmev, keďže o pomoc nemohli žiadať podnikatelia, ktorí mali zamestnancov na dohodu. Čiže sme automaticky strácali nárok na akúkoľvek finančnú kompenzáciu zo strany štátu.

V druhej vlne ste boli od začiatku otvorení, alebo ten nápad s otvorením prišiel neskôr, keď už bolo veľmi zle? 

V druhej vlne sme mali najprv okienkový predaj pár dní, ale absolútne žiadne tržby neboli. Viete, keď zarobíte na predaji cez okienko v chladnom premenlivom počasí 50 eur a 40 si berie barmanka, tak to asi nemá veľký význam. Jednoducho sme si povedali, že otvoríme napriek zákazu. Nebola iná možnosť. Bohužiaľ sme na to išli nie príliš šťastným spôsobom. 

Komunikovali ste o tom aj s inými prevádzkovateľmi podnikov? Ako to vnímali ľudia v Prešove? 

Nie s nikým sme o tom nekomunikovali, s nikým sme sa neradili. Prvý týždeň išlo všetko podľa plánu, tržby sa zvýšili a mysleli sme, že takýmto spôsobom sa nám podarí prežiť druhú vlnu pandémie. Takto sa nám podarilo byť otvorení 2 týždne, bez akéhokoľvek vzbudzovania pozornosti. Až kým nezačali vo veľkom náš podnik navštevovať orgány štátnej správy. Vtedy som vedel, že je zle a keďže som bol aktívny aj s manželkou na našej fb stránke, žiadal som ľudí o právnu pomoc. V tom čase to ešte vnímali ľudia v pohode, pretože boli radi, že majú kde ísť na pivo, keďže všetky podniky boli pozatvárané. 

Ako by ste s odstupom času zhodnotili to, čo sa pred vianocami u vás odohralo? Strávili ste vo väzbe 2 dni a následne vás presne na štedrý deň odsúdili na 2 roky podmienečne.

V prvom rade je to chyba len a len naša, keďže sme si neoverili právničku, ktorá nás zastupovala. Všetci nám posielali kontakt na ňu, mysleli sme, že ako advokát pozná rozdiel medzi priestupkom a trestným činom. Ozvali sa nám s tým, že keďže máme veľkú sledovanosť a stránke fb, budú nás obhajovať zadarmo. Prišlo mi to ako dobrý nápad, keďže v tom čase sme mali už políciu v podniku na dennom poriadku. No a ten nadpis na dverách o zákaze vstupu orgánov štátnej správy a reklamný pútač na okne podniku, prilákal pozornosť policajtov, RUVZ, kriminálky a médií a to bola chyba. 

Po vašom prepustení sa objavili špekulácie o tom, že ste sa mohli odvolať a znížiť si tým trest. Prečo ste to neurobili? 

Prial som si len jedno. Byť s rodinou na Vianoce doma. Som rodinne založený typ človeka a rodina je pre mňa prvoradá. Absolútne som sa nezamýšľal nad odvolaním sa, ani mi to nebolo odporučené a keďže to spojili účelovo s Vianocami, aby ma takto dokázali zlomiť, neváhal som a neodvolal som sa. Stále som mal pred očami moje dve malé deti, ako sú doma na Štedrý večer bez otca. A keď ma v ten deň zbadali okolo 12tej, keď som sa konečne dostal domov, keby ste videli tie iskričky v ich očiach, plač a úľavu, že sme opäť spolu, pochopili by ste. Ja sa nemám za čo hanbiť. Nie som vrah ani zlodej. Chcel som len uživiť rodinu. Do toho času som nemal nikdy problémy so zákonom.

Ako sa k tejto situácii postavili vaši známi, zákazníci či fanúšikovia? 

Naši známi sa k tomu postavili s rešpektom, mysleli si, že vieme, čo robíme, aj keď boli voči tomu skeptickí a neraz som si z úst mamy a otca vypočul, či si myslíme, že robíme dobre, ale nakoniec sami vedeli, že nemáme inú možnosť. Ich obavy sa nakoniec ukázali ako opodstatnené. Čo sa týka zákazníkov a fanúšikov stránky, v tom čase sme pre nich boli niečo ako národní hrdinovia, pretože všetci si mysleli, že presne takáto forma neposlušnosti zlomí vládu. No keď ma obvinili z prečinu porušovania povinností v čase krízovej situacie, polovica ľudí sa nám otočila chrbtom, začali nás urážať, ponižovať nás, ale chvalabohu ostali aj verní, za čo im nesmierne ďakujeme. 

Dostalo sa vám pomerne dosť medializácie, aj vo “veľkých” médiách. Ako hodnotíte objektívnosť informovania o vašom prípade?

Medializácia bola obrovskou chybou. Myslím si, že médiá mali za úlohu vyvolať strach, zmanipulovať naše vyjadrenia a poskytnúť ich ľuďom vlastnou formou. V podstate si to upravili tak, že lákame ľudí bez rúšok do nášho podniku a zámerne sa snažíme nahovárať ľudí, že žiadna pandémia neexistuje. Od prvej medializácie som už neposkytol rozhovor pre žiadnu súkromnú televíziu. Ani neposkytnem. Pre mňa sú to zdroje dezinformácii a poloprávd.

Zapojili ste sa do crowdfundingového projektu, kde vás môžu podporiť vaši zákazníci, podporovatelia, štamgasti a kúpiť si nejaké služby vopred. Ako sa vám tam zatiaľ darí a aký to má ohlas?

Zapojili sme sa do projektu hithit, keďže naša situácia sa už nedá inak riešiť. Pretože sme sledovaní z každej strany, či už “fanúšikov”, susedov z bytovky, alebo polície. Keď nás vidia pred podnikom, automaticky volajú políciu, špehujú na oknách a fotia nás, alebo ľudia ktorých nepoznáme, sa ako hyeny potulujú pred podnikom, nazerajú do vnútra, či tam nie je pohyb. Ani okienkový predaj neprichádza do úvahy, aj vďaka podmienke, ktorú mi dali ako vianočný darček.

Po našej medializácii začalo našu stránku navštevovať mnoho neprajníkov, závistlivcov a škodoradostných ľudí, ktorí sa nesmierne vyžívajú v utrpení a dávajú na nás trestné oznámenia za príspevky, volajú nám, nadávajú, …. Beriem aj kritiku. Ale v slušnej forme. Bol som vychovávany s láskou a s tým, že si mám ľudí vážiť. A tak to aj ostane. 

Sme preto veľmi vďační za doterajšie príspevky a veľmi pekne ďakujeme každému, kto nám prispel, alebo sa ešte rozhodne prispieť v tomto projekte. Nesmierne si to vážime. Jedná sa kvázi o predaj voucherov na konzumáciu, keď otvoríme, s tým, že sa to objedná vopred a nám to môže pomôcť dovtedy ako tak prežiť a podnik zachovať. Alebo je tam aj možnosť podpory bez odplaty, ak to tak niekto cíti a má na to možnosti. Keď sa aj náhodou nenaplní cieľová suma, peniaze sa k nám nedostanú, ani odmeny k ľuďom. Všetko sa vráti medzi prispievateľov. A okrem toho, tvorcovia projektu si berú 9% vyzbieraných peňazí. Ale chceli sme vyskúšať, čo sa dá, lebo naozaj sme v náročnej situácii.

Ako to vidíte s otvorením vášho podniku, kedy asi si myslíte, že by sa prevádzky vášho typu mohli otvoriť? 

Podľa súčastného nastavenia a vládnych opatrení to vidím na dlhodobý proces. Keďže všetci vieme, že tu ide o krach a zničenie gastro prevádzok a podnikateľov ako takých. Čiže momentálne sme dočasne zatvorení a otvorenie je v nedohľadne. Už nám dochádzajú posledné úspory a čo bude ďalej, nevieme. 

Podarilo sa vám dohodnúť aspoň nejakú zľavu z nájmu? Čerpáte nejakú štátnu pomoc v rámci druhej vlny? Napríklad aj z dotácií Ministerstva Dopravy? 

Nejakú kompenzáciu od štátu dostal majiteľ priestorov a odpustil nám časť nájmu, ale iba časť. Stále sme dlžní za minimálne 3 mesiace. Ešte raz opakujem, nečerpáme žiadnu pomoc od štátu, manželka sa preto rozhodla ísť s deťmi na OČR a dostala od štátu “finančnú pomoc” vo výške 3.30 za mesiac. Chcel som to vrátiť. Ani na žiadnu inú pomoc podľa mojich informácií nemáme nárok. Jediná možnosť je nájsť si prácu. Inú možnosť nevidím. Bohužiaľ.

Teraz z iného súdka. Aký je váš vzťah k jedlu, vareniu, reštauráciám?

Priznám sa, varenie nie je moja silná stránka, za to manželka varí a pečie rada a s láskou a varí dokonale. Ale vzťah k jedlu mam kladný. Veď to je na mne ani vidieť :). Ale už si asi začnem zvykať na to, že sa budeme musieť uskromniť. Žijeme v zlej dobe. A hlavne naše deti. Za tie musíme bojovať, pretože deti nerozumejú, prečo sa toto všetko deje a keď mi môj 4 ročný syn každý deň ukazuje, čo všetko by chcel aby som mu kúpil….tlačia sa mi slzy do očí…. Veď chcem.. Ale ako?

Jarovi aj jeho manželke Sise držím palce, aby sa im podarilo svoj podnik udržať a verím, že čoskoro sa bude môcť otvoriť a všetko sa vráti do starých koľají.

zdieľať tento článok na:
FacebooktwitterlinkedinFacebooktwitterlinkedin

sledujte nás na:

FacebooklinkedininstagramFacebooklinkedininstagram