zdieľať tento článok na:
FacebooktwitterlinkedinFacebooktwitterlinkedin

Foodbloger Čoje (poznať ho môžete aj ako cojebratislava) patrí k najznámejším foodblogerom na slovenskej scéne. Vie si vychutnávať dobré jedlo, dokáže oceniť kvalitnú gastro prevádzku a vďaka jeho tipom ľudia spoznávajú úžasné podniky s príbehom.

Čoje, začínal si na Facebooku a Instagrame postovaním fotiek jedál s krátkym popisom a cenou bez zverejňovania svojej identity. Kde všade ťa fanúšikovia môžu nájsť dnes?

V tomto sa veľa nezmenilo. Stále sú mojimi primárnymi kanálmi FacebookInstagram, rozdiel je akurát v tom, že počas rokov sa ťažisko presunulo z Facebooku na Instagram, kde mi aj oveľa rýchlejšie rastie počet followerov. Čo sa týka aktivít nad rámec blogovania, s portálom Refresher sme spustili gastronomický podcast Podgast, ktorému počúvanosť rastie utešene tiež.

Čo bol akýsi prvý impulz na to, aby si s blogovaním a hodnotením jedla začal?

Sociálne siete vtedy ešte nemali súčasný komunikačný a marketingový výtlak, no boli o to slobodnejšie a plné možností. Venujem sa marketingu a komunikácii, chcel som mať dačo, cez čo sa budem udržiavať v obraze. V tom čase už fungovalo viacero „hobby stránok“, ktoré zabávali či prinášali jednoduché informácie, hľadal som si dačo, čo mi nebude cudzie, bude ma baviť a zároveň v tom nebudem mať problém vytvárať obsah. Vyhralo jedlo.

Čoje v Ciao Papa Bratislava

Ak ti jedlo nechutí alebo by si na ňom niečo zmenil, nerobí ti problém dať negatívny feedback?

Negatívny feedback nedávam, maximálne po troch pozitívnych veciach spomeniem dačo, čo by celkom nevyhovovalo. Ak mi niekde nechutí alebo nie som spokojný, nepíšem o tom. Oberám sa tým síce o dobré dve tretiny engagementu, ale je to lepšie, ako sa potom brodiť nenávistnými komentármi ľudí, ktorí sú v dnešnej dobe schopní pohádať sa do krvi ešte aj o jedle.

Je veľa jedál, ktoré ti nechutia a ktoré napokon na svoj Instagram nezavesíš?

Vďaka tomu, že to viem dopredu už celkom dobre odhadnúť, tak ani nie. Na instagram si dám, už keď je dačo nadpriemerné, alebo aspoň trochu zaujímavé. Ale ak som v nejakom podniku jedol samé výnimočné jedlá a zrazu tam jem iba „nadpriemerné“, to si napríklad na istagram nedám tiež. Ak to mám posúdiť tak celkovo, tak na tri-štyri postnuté veci vychádza jedna, ktorú sa rozhodnem nedať. Ak teda nerátam jedlá, o ktorých viem, že na žiaden blog nepôjdu a idem na ne len tak, od hladu.

Ak hľadáš na nete reštauráciu a vidíš, že nemá príliš dobré hodnotenia, radšej sa jej vyhneš alebo dáš šancu aj takej reštaurácii?

Záleží na tom, od koho tie hodnotenia pochádzajú a čo sa v nich píše. Ale hodnotenia širokej verejnosti až tak nevyhľadávam, skôr ma zaujímajú názory insiderov, ktorých sledujem, či už ďalších foodbloggerov a foodie nadšencov, alebo priamo kuchárov a šéfkuchárov. Sú medzi nimi takí, ktorí ak napíšu, že je dačo zlý podnik, tak viem, že sa doňho nemusím unúvať.Ľudia si dnes radi dajú poradiť s výberom dobrého jedla. Bolo to rovnako aj pred 5timi rokmi, keď si s blogovaním ešte len začínal?

Ten efekt, že keď som dačo vychválil do nebies, tak na druhý deň to išlo ochutnať veľa ďalších ľudí, prišiel relatívne rýchlo, tak do dvoch rokov. Je to príjemný pocit, ale nijako extra si na tom nefičím, oveľa viac ma poteší, ak mi napíše len jeden follower, že dačo vďaka mne objavil, zažil pri tom jedle dačo výnimočné s nejakým blízkym človekom a teraz tam chodia pravidelne a stal sa z toho „ich“ podnik. A prečo sa to deje? Podľa mňa som si vybudoval dôveru, najmä vďaka tomu, že odmietam pozvania alebo ponuky na propagáciu od podnikov. Ako som už spomínal, ja mám zopár presne rovnako dôveryhodných ľudí, na ktorých názor dám. Dvom ľuďom síce nikdy nechutí úplne všetko úplne rovnako, no stačí, ak si človek nájde nejaký spoľahlivý zdroj tipov a vďaka tomu sa potom ľahšie dostane k zážitkom a ušetrí peniaze pri ich hľadaní.

O čo majú tvoji fanúšikovia najväčší záujem?

Kedysi to boli sladké veci, možno aj preto, že ich až tak často nedávam. Inak ale neviem, podľa čoho to posudzovať. Ak podľa lajkov, ľudia majú najradšej hamburgery a pizzu, aj keď toto leto sa mojimi najlajkovanejšími postami stala žemľovka zo Štúrovej, cestoviny z korza a kaviareň z Telgártu.

Žemlovka, ktorá od Čoje zožala obrovskú pochvalu.

Tvoje najobľúbenejšie jedlo je burger. Kde na Slovensku a v zahraničí si jedol ten najlepší?

Momentálne to je jeden a ten istý: druhý alebo tretí v poradí, ktorý som si dal v Mäso od Romana. Odkedy tam začal robiť šéfkuchára Tomek Kováč a ponuka sa okrem najlepších stejkov na Slovensku rozšírila aj na zložitejšie a kulinárske jedlá, stal sa z toho jeden z najzaujímavejších a najvzrušujúcejších podnikov v Bratislave. Aj vďaka tomu, ako sa tu s jedlom hrajú a nikdy nie je rovnaké. Podobne tu robia aj burger, no a jeden z tých, ktoré som si tu dal, bol spoľahlivo najlepší, aký som kedy jedol. Ten ďalší bol potom už zase „iba“ fantastický. (smiech)

Čo najexotickejšie/najdivnejšie si kedy jedol? A čo by si nikdy nezjedol?

Ochutlan som hákarla, teda hnilé mäso zo žraloka, ktoré potvrdilo svoju povesť a bolo ozaj nechutné. A dal som si aj durian, ktorý mi naopak prišiel chutný a zaujímavý. Inak asi nemám nič, čo by som nikdy nezjedol. Prehnane povedané, aj k tomu najhoršiemu jedlu na svete existuje chef, ktorý ho dokáže urobiť tak, že to jedlo ocení aj jeho najväčší odporca.

A čo hovoríš na slovenský street food? Vnímaš, že sa za posledné roky jeho úroveň zlepšuje?

Určite, hlavne ten bratislavský. Keďže tento žáner je najprijateľnejší pre šikovných ľudí, ktorí nemajú vždy peniaze na kamennú prevádzku, dajú sa v ňom nájsť ozaj pozoruhodné veci, od najjednoduchších jedál typu pirôžky až po veľmi zložité a sofistikované, aké robieva napríklad Poľná kuchyňa.

Kde máme najlepšie street food prevádzky na Slovensku? A čo ti tu zo svetového street foodu chýba?

Máme niekoľko streetfoodov, ktoré robia kulinárski profesionáli s talentom a skúsenosťami z high cuisine. Najznámejší príbeh je Bao Brothers Michala Konráda, no fantastický foodtruck majú aj Selaví z Tatranskej Lomnice, či Folks z východného Slovenska. Ja medzi streetfood zahŕňam aj časť kamenných prevádzok, ktoré robia typicky streetfoodové jedlo, takže mi nedá nespomenúť aj vietnam Phong Nam z Miletičky či burgre do ruky, napríklad Quinsboro. Zo svetového streetfoodu mi tu najviac chýba asi Thajsko, čo je mekka tohto žánru. Thajské jedlo na Slovensku trochu trpí tým, čo úplne zničilo tunajšiu čínu, podniky ho prispôsobujú slovenským chutiam a boja sa, že ak ho urobia príliš štipľavé alebo príliš riedke, slovenského zákazníka tým odradia. Želal by som si, aby sa aspoň časť thajských nechtových štúdií zmenila na hawker stánky so satay a thajským curry a zachránili tu túto kuchyňu po vzore vietnamskej.

Bao knedličky na Street food parku

Rád varíš? Ak áno, aké jedlo je tvojou špecialitou?

Nie. (smiech) Varieval som v čase, keď som ešte toľko neblogoval, teraz som málokedy spokojný s výsledkom, takže to obmedzujem na raňajky a jednoduché sendviče. Ale zase taký grilled cheese sendvič dokážem urobiť lepší, než som kedy ochutnal v akejkoľvek prevádzke.

Ak cestuješ, tak spoznávaš krajiny a kultúry najmä cez gastronómiu?

Jednoznačne áno, je v tom dačo prapôvodné, že ľudia sa najlepšie pochopia a zblížia, keď sa pohostia jedlom. Výhodou Európy je, že ak cestujete najmä do väčších miest, okrem pôvodnej kultúry danej krajiny už dnes môžete spoznávať aj ďalšie kultúry imigrantov, ktorí si v nej našli nový domov. Náš typický výlet s mojou priateľkou vyzerá zhruba tak, že ochutnávame výnimočné jedlá, pomedzi to sa veľa presúvame pešo a kým zase vyhladneme, stihneme dať nejakú galériu alebo obehať sekáče, pričom najznámejšie pamätihodnosti úplne vynechávame. Takýto zážitok, pri ktorom človek stretne oveľa viac domácich než turistov, sa nedá s ničím porovnať.

Aký podnik/reštaurácia ťa v poslednej dobe zaujala najviac a čím?

Čerstvý zážitok mám z nového podniku SeeU na Košickej, ktorý ponúka bistro jedlo s dotykom finediningu a ochutnal som v ňom najlepšie „ázijské“ rezance pripravené neázijčanom. Ale keďže som v lete cestoval po Slovensku, mám aj kopec mimobratislavských zážitkov, z ktorých o najväčší sa mi postarala reštaurácia Gašperov mlyn v Batizovciach. Nečakal som, že na Slovensku zažijem takýto vysoký level jedla.

Jeden z najlepších gastronomických zážitkov mal v Gašperovom mlyne.

Čo všetko okrem dobrého jedla musí podľa teba spĺňať kvalitný gastro podnik?

Za mňa musí mať príbeh. Nezáleží mi na dizajnérskom interiéri ani bezchybnej obsluhe, podnik môže mať pokojne chyby, no nesmie mu chýbať prepojenie jedla so životom. Musíte pri jedení dačo cítiť aj v iných častiach tela než na jazyku a v žalúdku.

Považuješ sa za milovníka typickej slovenskej kuchyne?

Absolútne, pričom najviac ma baví tá negýčová kuchyňa, ktorá je podľa mňa oveľa väčší poklad než bryndzové halušky, ktoré cudzincom väčšinou skôr nechutia. Milujem prívarky, perkelty a paprikáše a tarhoňa je podľa mňa príloha, ktorú sme si mali už dávno privlastniť pre seba tak, ako si Praha privlastnila trdelník. Ale čomu zaručene nikdy neodolám, je pečeň. Keby som bol riaditeľ Bratislavy, pečeň zo všetkých možných zvierat a s jednoduchou omáčkou a tarhoňou by nahradila všetky tie slovenské ľudové turistické pasce s oblohou / sky / himmel na pešej zóne.

Kôprovka s vajíčkom a špekáčikom v bratislavskej reštaurácii Otto!

A ak sa chcete nechať inšpirovať skvelými tipmi na slovenskú a zahraničnú gastronómiu, nezabudnite sledovať jeho profil.

https://www.instagram.com/p/CEPPLycgboZ/

Zdroj fotiek: Instagram / @cojebratislava, Čoje

zdieľať tento článok na:
FacebooktwitterlinkedinFacebooktwitterlinkedin

sledujte nás na:

FacebooklinkedininstagramFacebooklinkedininstagram