Vyštudovala sinológiu na Karlovej Univerzite v Prahe. Už počas štúdia intenzívne cestovala po Ďalekom východe a pokračovala v tom aj po skončení štúdia a založení rodiny. Na základe svojich bohatých zážitkov z ciest napísala dve knihy. Intenzívne sa venuje folklóru, dokonca vedie vlastnú folklórnu skupinu. Aktuálne žije s rodinou na východnom Slovensku. Porozprávala nám o tom, čo ju na živote v Ázii najviac fascinuje aj o tom, prečo na Vianoce stúpa predaj kondómov.
Dominika, v Ázii ste študovali a neskôr žili s rodinou niekoľko rokov. Čo vás na Ďalekom východe najviac fascinuje?
Na Ďaleký východ som sa sprvu dostala zo študijných dôvodov. Bola za tým, pochopiteľne, snaha vylepšiť si jazykové schopnosti. Bol to teda výsostne pragmatický dôvod – nešla som tam so žiadnymi prehnanými očakávaniami. Ale zároveň som verila, že tak ako každá krajina, aj Čína či Taiwan budú mať svojské čaro. A tak to je. Mňa najviac očarila nenútenosť každodenných uličiek. Stačí, že odbočíte z hlavnej ulice, trocha sa zamotáte do menších uličiek a už zakopávate o pohodené papuče, rozvešanú bielizeň či sušené ryby medzi domami. Malé reštaurácie a stánky majú ako sedenie rozložené na ceste plastové stolčeky a toaletný papier miesto servítok. Je to taká domáckosť, absencia snahy sa na niečo hrať.
Dnes máte rodinu s dvoma dcérkami, s ktorými ste sa nedávno vrátili späť na svoje rodné východné Slovensko. Čo bol hlavný dôvod vášho návratu?
Život v Kórei bol relatívne príjemný a pohodlný, za odchodom nebol žiadny problém ani nespokojnosť. Po niekoľkých rokoch sme ako rodina chceli jednoducho zmeniť prostredie. Aj ja som chcela starostlivosť o deti vymeniť za nejaké pracovné príležitosti. Predsa len, kórejský pracovný trh nie je ženám veľmi naklonený.
Sme magazín o gastronómii, preto nás zaujíma predovšetkým táto stránka Taiwanu či Kórey. Ako by ste charakterizovali tamojšie jedlo?
Keď som žila na severe Číny, tamojšie jedlo spájalo čínsku tradíciu s vplyvom Severnej Kórey a Ruska. Človek si okrem čínskych pirôžkov mohol kúpiť aj boršč alebo psie mäso (to je práve vplyv kórejskej kultúry). Naopak, Taiwan ako subtropický ostrov ponúka kuchyňu plnú morských plodov a minimum surovín slovenskej kuchyne (ako chlieb, mlieko či zemiaky). Našinec si preto možno ťažšie zvykne na taiwanskú stravu. Zato kórejská kuchyňa je veľmi svojská a Kórejčania sa dosť hrdia tým, že radi jedávajú hlavne svoje vlastné, lokálne jedlá, ktorým, pravdaže, kraľuje kimči, druh fermentovanej zeleniny (najmä kapusty).
Bolo vo východnom jedle niečo, čo ste si absolútne zamilovali a rozhodli sa implementovať do vášho jedálnička aj na Slovensku a, naopak, niečo, čo ste nemohli ani cítiť?
Mnoho jedál sme prebrali celkom automaticky a dodnes ich radi pripravujeme. S obľubou vyrábame vlastné kimči, pripravujeme rôzne druhy kórejských príloh a podobne. To, čo sme si ale osvojili najviac, nie sú ani tak konkrétne jedlá alebo recepty, ale skôr spôsoby prípravy a celkovo rozmýšľanie nad jedlom ako takým. Jednak je to používanie veľkého množstva zeleniny a v pomere k nej len minimálne množstvo mäsa. Potom množstvo kvasených produktov. A celkovo, jednoduché jedlá z čerstvých surovín, ktoré si nevyžadujú dlhé prípravy a varenie. Po návrate z Kórey nám pripadalo až absurdné, aké množstvá mäsa sú na Slovensku schopní ľudia nakúpiť a jesť.
Dokázali by ste si zo všetkého, čo ste kedy ochutnali, vybrať jeden pokrm, ktorý vám najviac utkvel v pamäti?
Ja vždy s humorom spomínam na kórejský ľadový vývar. Netreba za ním hľadať nič mystické, je to vlastne klasický vývar s rezancami aj mäsom – len je v ňom ľad, či už v podobe kociek, alebo podrvený, takže výsledkom je osviežujúci ľadový vývar. Je to obľúbené letné jedlo, ale pri pohľade naň som si vždy len vravela „ale PREČO?“.
Na svojom Instagrame, odkiaľ vás môžu poznať naši čitatelia, často spomínate fermentovaný zázrak kimči. Povedzte nám o ňom viac.
Kimči je vlastne kvasená zelenina na kórejský spôsob. V prevažnej miere sa ako základná surovina používa čínska kapusta, ale okrem nej existuje aj kimči z rôznych druhov reďkoviek a ďalšej zeleniny. Tou tajnou prísadou je však komplexná zmes rôznych korenín a ďalších prísad, ktoré kimči dodávajú jeho charakteristickú chuť. Je to najmä špeciálne kórejské čili, soľ, ale aj napríklad rybacia omáčka, niektoré druhy ovocia, ryby či krevetky… variantov je nekonečné množstvo. Takmer každá rodina má svoj špecifický recept na kimči.
Čo pre vás osobne znamená dobré jedlo? Aké požiadavky musí spĺňať?
Vo všeobecnosti veľmi rada jem. Vďaka neustálemu cestovaniu však pristupujem k akémukoľvek jedlu s otvorenou mysľou a podľa možnosti bez predsudkov, či už je to oslí hamburger alebo pečené morušové larvy. Navykla som si ale na stravu s dostatočným množstvom zeleniny, takže ak sa dá, vyhýbam sa ťažkým jedlám, knedlíkom s omáčkami a podobne.
Vo vašej tvorbe je často silne prítomná tradícia Ďalekého východu. Porozprávajte nám (tematicky 😊) o kórejskych Vianociach.
Spomedzi krajín,v ktorých som žila, je Kórea jediná, ktorá má aspoň čiastočné zastúpenie kresťanov, takže aj Vianoce boli prítomné vo väčšej miere než napríklad na Taiwane alebo v Číne. Pravdaže, Vianoce známe z amerických filmov sú predsa len obrazom známym aj v Ázii, takže rôzne vianočné ozdoby alebo ojedinelý vianočný stromček sa nájdu všade, ale skôr v nejakej kaviarni alebo ako výzdoba v obchodnom dome. V Kórei, raji kapitalizmu, je hojná vianočná výzdoba prítomná na mnohých miestach a kaviarne sa predbiehajú v tom, kto pripraví luxusnejšie a okázalejšie zátišia, kam sa potom hordy mladých Kórejčanov chodia vyfotografovať na sociálne siete. Vianoce ako také sú primárne konzumným, komerčným sviatkom. Je to dôvod na zľavy a špeciálne akcie v obchodoch, na novú skvelú fotku na Instagram alebo na romantickú večeru vo dvojici. Chýba im teda ten duchovný, pokojný rozmer, aký často proklamujeme tu na Slovensku. Nie je to rodinný sviatok, ale skôr romantický sviatok pre dvojice. Nie náhodou vtedy extrémne stúpne predaj kondómov a inej antikoncepcie, a hotely (aj tie hodinové) praskajú vo švíkoch.😊
Vráťme sa k vašej tvorbe a tradíciám. Napísali ste dve knižky – Mačací kožuch a Kórejske halušky. Hoci by to názov mohol evokovať, ani druhá kniha s krátkymi vtipnými príbehmi nie je o jedle. O čom sú?
Názov kórejské halušky odkazuje zároveň na viacero vecí – na naše rodinné príhody v Kórei (a teda aj doslovné a komplikované varenie halušiek), ale aj na halušky v prenesenom slangovom význame, teda zvláštne až bizarné zaujímavosti, fakty a postrehy. Obe knihy sú teda zbierkou krátkych príbehov a anekdot, len každá z inej krajiny – Mačací kožuch zahŕňa Taiwan a Čínu, kým Kórejské halušky, pochopiteľne, Južnú Kóreu. Nie sú to ale cestopisy, skôr minipoviedky, rozprávania a vtipno-podivné príbehy a zážitky, teda ideálne zábavno-poučné čítanie pre mladých i starých.
Väčšina z príbehov, ktoré ste zozbierali, bola vtipná najmä pre kultúrne rozdiely medzi kontinentami. Ako vyzerala etiketa a kultúra stravovania v Ázii?
Všetky tieto ďalekovýchodné národy nesmierne zbožňujú jedlo. Robia si výlety za jedlom, rozprávajú sa o jedle, porovnávajú jedlo, fotia jedlo, dokonca aj bežný pozdrav v Číne možno preložiť ako „už si jedol?“. Možno kvôli tomu, alebo možno aj napriek tomu (záleží z akého uhla to hodnotíme), je stravovanie pomerne voľné a nezviazané prísnymi pravidlami. Každý sŕka, mľaská a vypľúva kosti okolo seba podľa ľubovôle. Nikoho nezaujíma, či je na stole obrus alebo či sedia na plastovom stolčeku uprostred ulice. Je to taká bezprostredná radosť z jedla, až je to krásne. Na druhej strane, ak jedáva viacero ľudí pohromade, každý podvedome dbá na senioritu – vzájomne si ponúkajú tie najlepšie kúsky, mladší nalieva staršiemu, vzájomne si pripíjajú podľa postavenia a podobne. Ako vidíte, za dôležité sa považujú celkom iné veci než u nás na Slovensku.
Pôvodne pochádzate zo Spiša, študovali ste v Prahe a neskôr žili v ázijských krajinách. Chýbalo vám na cestách domáce jedlo?
Prvá cesta do Ázie bola asi v tomto ohľade najťažšia – človek sa tvárou v tvár celkom cudzej strave snaží nájsť niečo povedomé, niečo, čo mu je blízke a na čo je zvyknutý. To sa ale, hlavne vo vzdialenejších krajinách, môže ukázať ako problém, a tak to aj bolo. Nevedela som zohnať ani len bežný chlieb a mlieko. Našťastie máme s Áziou spoločné aspoň množstvo pirôžkov a knedličiek. Ale časom som pochopila, že snaha držať sa domácej stravy ma stojí veľa námahy a peňazí a výsledok je aj tak druhotriedny. Omnoho efektívnejšie je stravovať sa ako domáci. Časom som sa tak vedela naladiť na každú krajinu. Chýbali mi len malé drobnosti ako napríklad puding. Po vyslovení tejto požiadavky mi ho potom príbuzní zo Slovenska posielali v takom množstve, že sme snáď všetky pudingy v Kórei ani nezvládali pojesť.
Našich respondentov sa pýtame na konkrétne podniky, do ktorých sa vždy radi vracajú. Ktoré podniky na východnom Slovensku patria aktuálne k vašim srdcovkám?
Ak by som to mala poňať ako správny lokálpatriot, odporučím miesta, ktoré by ste nemali obísť, keď navštívite naše krásne Spišské Podhradie: Penzión St. Martin (teraz počas sezóny známy vychýrenými pankuškami) a reštauráciu U spišských bratríkov, kde nájdete napríklad špeciálne pivo Spišský hrad.
zdroj titulná fotografia: archív Dominiky Sakmárovej
zdieľať tento článok na:
