Dobrovoľníčka Kristína strávila v Čile rok. Ochutnala tu mäsový koláč s cukrom aj limonádu varenú zo pšenice

1944
foto: archív Kristína Márová / Canva

Srdcom aj telom dobrodruh. Tak by sa dala charakterizovať cestovateľka a dobrovoľníčka Kristína Márová, ktorá odjakživa túžila po živote v zahraničí. Aspoň dočasne – preto v rámci študentskej výmeny vycestovala na rok do ďalekého Čile. “Nemala som špeciálne vysnívanú krajinu, ale Čile bolo úžasným prekvapením. Bývala som v meste Los Andes v centrálnej časti krajiny, približne hodinu od hlavného mesta Santiago.”

Kristínu by ste aj teraz hľadali doma márne. Pred pár týždňami ukončila štúdium na českej vysokej škole, kde sa venovala odborom Politológia a Latinskoamerické štúdia. Pred letom sa rozhodla dať ďalšiu šancu dobrovoľníctvu, ktoré patrí k jej srdcovým záležitostiam a venuje sa mu aj profesionálne.

Vycestovala na rok do Srbska, kde pracuje v oblasti rozvojovej pomoci. Nám však porozprávala o tom, ako vyzeral jej jedálniček v Čile. Ktoré jedlo je pre nich najdôležitejším jedlom dňa? A hodí sa cukor do mäsového koláča?

Začnime zľahka – ako by si ohodnotila jedlo v Čile ako celok, ako na teba pôsobilo?

Pamätám si, že hneď zo začiatku mi všetko veľmi chutilo, možno aj preto, že jedlo mám naozaj rada a rada tiež spoznávam nové chute. Od tradičných jedál cez dezerty aj street foody. Úprimne som si čilskú gastronómiu pred odchodom veľmi nepreštudovala (všetko som postupne osobne spoznávala), predpokladala som však, že by mohlo ísť o kuchyňu zloženú najmä z rýb a morských plodov. Čile má viac ako 4 000 kilometrov pobrežia a tu chytené ryby tvoria veľkú časť exportu. Žila som však v horských oblastiach, ryby sme často nemali. Nahradili ich hovädzie mäso, steaky a strukoviny. Všeobecne mi však prišlo jedlo pestré, čo sa týka surovín.

Dokázala by si čilskú kuchyňu prirovnať k nejakej, ktorá nám je typovo bližšia?

reklama:

Je potrebné povedať, že územie Čile je naozaj rozsiahle, zahŕňa rôzne klimatické podnebia a tým aj rôzne špecifiká pre jednotlivé oblasti. Tie boli často ovplyvnené aj inými kultúrami (okrem tradičnej španielskej kultúry sú to na juhu európske – najmä nemecká, prípadne talianska, na severe peruánska či bolívijska). Juh je tiež typickou a historickou oblasťou pre indigenne skupinu Mapuche, ktorá má taktiež svoje vlastné kultúrne a kulinárske zvyky.

foto: archív Kristína Márová / Canva

Keď hovoríš o miestnych zvykoch, zostaňme rovno pri tejto téme. Utkveli ti niektoré z nich v pamäti?

Najtradičnejšou časťou čilských stravovacích zvykov je tzv. once. Ide o jedlo medzi obedom a večerou. Je to veľmi spoločenská udalosť, počas ktorej sa rodina a priatelia stretnú pri šálke čaju s typickým pečivom (najčastejšie marraquetas – podobné klasickému bielemu pečivu, predávajú sa 4 kusy v jednom celku, ktoré viete ľahko rozdeliť, alebo hallulla – ploské pečivo okrúhleho tvaru, ktoré je výrazne menej nadýchané, no veľmi chutné).

S pečivom vás na stole počas once čaká napríklad šunka, maslo, avokádo, zelenina, majonéza, prípadne sladké ingrediencie ako džem, dulce de membrillo (niečo ako syr z ovocia dula – v skutočnosti má chuť podobnú džemu, ale je viac tuhý), dulce de leche v Čile známe ako manjar (mliečny karamel) a podobne. Slovenský preklad tohto jedla by mohol byť aj olovrant.

Stretnú sa pri jedle aj inokedy?

Jedlo je vo všeobecnosti veľmi sociálny aspekt čilskej spoločnosť, čomu svedčia aj asados (grilovačky), ktoré sú časté najmä cez víkendy. Čiľania si užívajú spoločnosť a jedlo je jej neoddeliteľnou súčasťou. Aj obyčajné completo (tradičný čilský street food vo forme špeciálneho hot dogu, v ktorom nájdete párok, paradajky, avokádo, ale aj kečup či majonézu) jedia spoločne.

foto: archív Kristína Márová / Canva

Ja som veľmi raňajkový typ, čo bohužiaľ pre Čiľanov (alebo aspoň v prípade mojej čilskej rodiny) nezohrávalo veľkú rolu. Za to once, ale aj asado som si vždy užila a postupne sa to stávalo neoddeliteľnou súčasťou môjho dňa. Každá oblasť je iná a má svoje špecifiká. Myslím však, že once milujú všetci Čiľania.😊

Má mäso pre obyvateľov Čile špeciálny význam? Navonok sa zdá, že zohráva významnú úlohu v ich kultúre.

Aj napriek tomu, že mäso je veľmi dôležité počas asados a najmä počas víkendov, nenazvala by som čilskú kuchyňu čisto postavenú na mäse. Veľmi v nej dominujú strukoviny, jedlá z kukurice a veľa zeleniny. Nie je zvláštne, ak počas obeda máte aj tri druhy šalátov (napr. cibuľa v octovom náleve s olivami, brokolica v náleve, paradajky či hlávkový šalát). Ak ste na pobreží, veľmi časté sú morské plody a ryby. Sever je viac ovplyvnený Peru či Bolíviou a dominujú tam skôr kukurica a rôzne druhý zemiakov. Čiľania tiež obľúbujú sladké, asi v každom koláči či torte nájdete manjar. Je to veľmi citrusová krajina, a tak nikdy nemáte nedostatok citrusov. Od strednej po severnú časť Čile je typické mať doma na záhrade citrónovník, pomarančovník alebo avokádovník.

Predstavili ti aj svoje národné jedlo? Na čo boli najviac hrdí?

Čiľania sú, asi ako každý národ, skutočne veľmi hrdí. S tým súvisia aj časté hádky o tom, koho jednotlivé jedlá naozaj sú. Všetci Čiľania ma presviedčali, že pisco sour (tradičný alkoholický nápoj) je čilský, s čím by celkom určite nesúhlasili Peruánci. Prípadne empanady, ktoré sú však rozšírené v celej Latinskej Amerike.

Spomenieš si na jeden pozitívny a jeden negatívny prvý dojem z tejto krajiny?

Pamätám si, že mi od začiatku veľmi chutil manjar (plnia tým aj churros), ktorý mi však postupne prerástol cez hlavu a na konci som ho už nemohla ani vidieť.😄 Tiež som sa veľmi tešila na pebre, ale keď som ho ochutnala, zistila som, že mi tam niečo prekáža. Bol to koriander, ktorý neobľubujem. Nadchlo ma aj avokádo (nazývajú ho palta) a jeho veľmi jednoduchá príprava. Čiľania ho nekrájajú, ale rozpučia, pokvapkajú citrónom, pridajú trošku oleja a soli. Potom si ho dávajú na pečivo.

foto: Canva

Zo začiatku som bola skeptická, keď som videla ako si ľudia dávajú na jedno tradičné čilské jedlo – pastel de choclo – cukor. V podstate je to akýsi zapečený slaný koláč, ktorého hlavnými ingredienciami sú mäso (kuracie / hovädzie), môžu v ňom byť olivy, cibuľa a na vrchu je súvislá vrstva sladkej kukurice. Keď som to skúsila, naozaj to nebolo zlé.

Bývala si doma u čilskej rodiny, ktorá bola podľa tvojich slov typická. Dostala si príležitosť naučiť sa niektoré pokrmy sama pripravovať?

Moja rodina patrila skôr k vyššej strednej triede. A tak sme v našej domácnosti mali dve pani (jednu cez víkend, druhú cez týždeň), ktoré nám upratovali, ale aj pripravovali jedlo. Boli to veľmi prijemné ženy, s ktorými som mala dobrý vzťah, vďaka čomu som sa naučila veľa o jedlách a Čile všeobecne, ale skôr v teoretickej rovine.😄 V tej dobe (bohužiaľ) som nebola tak veľmi zanietená pre varenie ako teraz. Okrem toho, že som sa niekedy na prípravu pozerala, aktívne som neprispievala.

Existujú ekonomické faktory, ktoré ovplyvnili tvoje stravovacie návyky v Čile? Ako si sa s nimi vysporiadala?

Ako 17-ročná som v tej dobe bola stále závislá od rodičov (tých slovenských alebo čilských). Mala som vreckové, ktoré som však nevyužívala toľko na jedlo, skôr na zábavu. Pamätám si, že v reštaurácii platila moja rodina, ale street food bol dostupný aj pre mňa (okrem pizze, tá mi prišla veľmi drahá). Rada som chodila aj na mote con huesillos – tradičný nealkoholický nápoj pozostávajúci zo sladkej čírej tekutiny podobnej nektáru, ktorá sa vyrába zo sušených broskýň (huesillo) uvarených v cukre, vode a škorici. Po vychladnutí ju zamiešajú s čerstvo uvarenými lúpanými plodmi pšenice (mote). Neznie to možno veľmi vábne (ani nevyzerá), ale chutí to výborne a v lete veľmi osviežujúco.

foto: archív Kristína Márová

Od Slovenska si bola pomerne ďaleko a keď sme sa o Čile bavili mimo tohto rozhovoru, prezradila si, že ti bolo aj smutno. Bolo aj naše jedlo niečo, čo ti počas pobytu chýbalo?

Viem, že aj napriek tomu ako veľmi mi čilské jedlo chutilo mi postupne prišlo veľmi jednoliate. Úprimne mi chýbal vývar (a to vôbec nie som polievkový typ) alebo aj obyčajné pečené kura. Neviem, či to bolo len rodinou, v ktorej som bývala, ale pečené kura som tam jedla asi raz. Ja mám veľmi rada aj tradičné zabíjačkové veci ako klobásy, takže mi chýbali aj tie. Rovnako kapustnica a jedlá s kyslou kapustou všeobecne.

Ak sa medzi našimi čitateľkami a čitateľmi nájde podobný dobrodruh ako ty, iste na záver ocení nejaké tipy na čilské podniky.

Na konkrétne názvy podnikov si po tých rokoch asi nespomeniem, ale odporúčam všetkým skúsiť vycestovať viac na vidiek. V Čile bolo množstvo miest (aspoň v okolí Los Andes), kde sa dalo najesť v reštauráciách obklopených prírodou a na miestach podobných farmám. Úprimne to boli najlepšie zážitky. Platí však, že najchutnejšie jedlo som vždy jedla priamo v domácnostiach mojich čilských kamarátov alebo rodiny. Takúto skúsenosť by som chcela dopriať každému. Čiľania sa totiž aj radi zabávajú, sú veľmi vtipní, spoločenskí a otvorení, takže aj introverti sa cítia v ich spoločnosti príjemne.

zdieľať tento článok na:
FacebooktwitterlinkedinFacebooktwitterlinkedin
reklama