Dominika Šulková od roku 2012 pracuje ako manažérka marketingu a komunikácie s verejnosťou pre RTVS. Predtým sa niekoľko rokov venovala práci hovorkyne Tiesňovej linky 155. Adrenalínové situácie a reflexné oblečenie vymenila za ligotavý televízno-rozhlasový svet. Kto ju priučil umeniu v kuchyni a ako sa stravujú záchranári? To všetko nám Dominika s úsmevom na perách prezradila.
Dominika, čo ty a jedlo? Bola si vychovaná k láske k dobrému jedlu a vareniu?
Odmalička som sa tmolila v kuchyni pod nohami mojej starej mame, ktorá bola fantastická kuchárka, dokonca sa varením aj živila. Bola veľmi uznávaná vo svojom okolí, ľudia si ju zvykli pozývať na svadby, aby im pripravila slávnostné menu. Neskôr som vnímala chute a vône kuchyne mojej mamy a jej sestier, z ktorých jedna žije v Škótsku a je znamenitá kuchárka. Maminka a moja teta tak isto pečú famózne zákusky, ktoré dokonca pred krájaním merajú metrom. (úsmev) Vždy ma rozosmeje, keď sa moja mama rozčuľuje nad novodobými cukrármi, ktorí uprednostňujú skôr nedbalý štýl servírovania dezertov. Je neskutočný detailista. No a v poslednej dobe sa veľa učím aj od otca, ktorý s varením začal až po tridsiatke, ale bez jeho divinového guláša, dusenej ryže alebo praženice si neviem predstaviť chvíle doma. Z tohto prostredia sa nedalo vyjsť bez následkov. (úsmev)
ODPORÚČAME VÁM:
Ste zákazník reštaurácií?
Pozrite si denné menu v okolí. Ste majiteľ alebo manažér reštaurácie?
Pridajte sa na portál Menučka
a uverejňujte tu Vaše menu.
Priama registrácia tu.
Čo si predstavíš, keď sa povie varenie, kuchyňa, gastronómia…?
Doslova milujem kuchynský svet, nerezové riady a mohutné drevené dosky sú pre mňa ako magnety. Samozrejme, som ako každá normálna žena nadšená aj z nákupov topánok, ale veľmi rada idem na trh a nakupujem bylinky a všeličo testujem. Pri varení relaxujem a dúfam, že ním teším aj svojich blízkych. Mám okolo seba množstvo šikovných gurmánov. S priateľmi sa často spolu stretávame, varíme a jeme. Nech mi ostatní odpustia, ale za všetkých musím spomenúť „Letkove“ thajské rezance a „Macove“ domáce pizza variácie, tie nemajú obdobu. Varenie je podľa mňa z veľkej časti aj o ľuďoch, ktorí vám jedlo pripravujú. O tom, ako sa pritom tvária, gestikulujú a zapájajú ostatných. Pre mňa je správny hostiteľ ten, ktorého nevykoľají, že hostia prišli o pol hodinu skôr. S chladnou hlavou a úsmevom naleje pohár dobrého vína a pokračuje… kuchyňa má byť plná smiechu a pohody.
Aká je najväčšia šialenosť, ktorú si v živote ochutnala?
Ak máte na mysli chrobáky alebo hady, nič podobné som doposiaľ neskúsila. Ak by to nebolo vyslovene nebezpečné pre zdravie, tak v tomto smere mi odvaha nechýba. Najkurióznejšia bola v mojom prípade asi saláma z kamzíka, ktorú priniesla kolegyňa z talianskych Álp.
Keď sme pri tých kuriozitách, spomínaš si na nejakú kurióznu situáciu v spojitosti s varením?
Tak tých je niekoľko. Každý, kto sa učí variť alebo rád skúša nové veci, niekedy niečo v kuchyni pokazí, alebo, v lepšom prípade, príde na nové kombinácie chutí, keď improvizuje. Spomínam si na jednu situáciu z mojich kuchárskych začiatkov, mala som asi 12 rokov. Vyrastali sme ako deti v tesnej blízkosti nasej babičky, mala dvor so zvieratami, a tak sme mali vždy prísun čerstvých surovín. V jedno poobedie sa naša mama rozhodla urobiť letnú bublaninu s ovocím a bežala po čerstvé vajíčka. Bolo ich presne toľko, koľko bolo treba do koláča. Hneď, ako ich priniesla, som sa pustila do prípravy a začala som oddeľovať žĺtky od bielkov. V našej rodine mi aj vďaka tejto príhode prischla prezývka búrka, pretože sa väčšinou ponáhľam, nemám rada zbytočné reči a chcem mať všetko rýchlo hotové. Aj v ten deň to bolo presne tak, a vajíčka pripravené na šľahanie mojím rýchlym obratom skončili do posledného na kuchynskom koberci. Viac ich v ten deň nebolo, tak sme zostali bez bublaniny. Moja sestra neskôr dala tejto prezývke update a skončila som ako vítr hurikán. (úsmev)
Ale spomínam si ešte na jednu dobru príhodu, keď sme sa s kamarátkou rozhodli urobiť náš prvý lava cake, čokoládový s tekutým stredom. Zatvorili sme sa v kuchyni a naši vďační stravníci netrpezlivo čakali na výsledok… Upiekli sme ich v ten deň asi 4 plechy. Ale až posledný v poradí skutočne vyzeral ako sopka… Samozrejme, pri podávaní sme ani brvou nepohli a suverénne, nakladajúc zmrzlinu k tekutému koláčiku, sme svorne tvrdili, že tento koláč si vyžaduje svoj čas a trpezlivosť.
Vidno na tebe skutočné nadšenie pre kuchársky svet. Rada sa však ocitneš aj na opačnej strane, na strane degustujúceho. Si verná pár reštauráciám alebo rada skúšaš niečo nové?
Myslím, že v gastronómii neexistuje niečo ako vernosť. Pre ľudí ako ja to je v tomto smere nemožné. Veľmi intenzívne vnímam chute a vône. Mám rada tradičnú kuchyňu, na ktorej som vyrástla, ale nepohrdnem ani orientom, stredomorím, či kvalitným sushi. Rada objavujem a testujem. Či už ako zákazník v reštauráciách alebo ako kuchár. Uprednostňujem však miesta, ktoré majú príjemnú atmosféru, poctivú kuchyňu a ústretovú obsluhu. Zopár mojich známych reštaurácie vlastní, snažia sa pozdvihnúť gastronómiu nielen v hlavnom meste, ale aj v mestách po Slovensku. Základom sú dobré suroviny a tvrdá práca, to sa nedá oklamať. Pozorný zákazník, ktorý jedlo nepovažuje iba za nástroj na prežitie, to vždy spozná. Skladám klobúk pred kuchárskym umením Petra Kuhányho a jeho odvážnymi projektami v Banskej Bystrici, v kruhu priateľov vždy na striedačku radi privítame v našich kuchyniach kamaráta zo Sardínie Andreu, ktorý vlastní taliansku reštauráciu v Ružomberku, a slnečné lúče pri dobrom jedle som si naposledy vychutnala v novej tratórii v Rusovciach, ktorej staršiu sestru máme rokmi overenú zo staromestských uličiek Bratislavy. „Vínimočné“ chvíle pravidelne trávime aj v známom podniku Andreja Lúčneho, ktorý nedávno odvážne pridal ku kvalitným vínam aj výborné menu.
Istý čas si pôsobila ako hovorkyňa tiesňovej linky 155, za čo si bola aj ocenená cenou Art of Medicine Awards v kategórii PR a komunikácia. Ako funguje stravovanie u záchranárov a operátorov?
Bývalí kolegovia, operátori tiesňovej linky 155, mali možnosť sa v zmene vystriedať. Je to úplne prirodzené, keďže hodiny riešia mimoriadne ťažké prípady prostredníctvom telefonickej linky, a preto je potrebné, aby v rámci psychohygieny vypli na chvíľu hlavu a v pokoji sa najedli. Avšak lekári, záchranári a často aj operátori tiesňovej linky v jednom sú aj veľkí gurmáni. Vianoce alebo Silvester patria u všetkých záchranných zložiek k mimoriadne náročným zmenám a médiá sa vždy zaujímali o množstvo výjazdov, ale aj druhy prípadov, ktoré sme riešili. Spomínam si, že často sme počas sviatkov zvykli zavítať na operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby a kolegovia v zmene mali vždy niečo dobré nachystané. Jeden rok si dokonca spomínam, že tí, ktorí pomáhali iným a neboli s blízkymi, mali pripravený obrovský hrniec voňavej kapustnice a nealkoholický vianočný punč.
A stíha sa hovorca v práci najesť?
Sú dni, ktoré sú hektické, ale veľmi sa snažím dopriať si pravidelne teplý obed. Musím priznať, že k mojej pozícii patrí aj reprezentácia RTVS na rôznych spoločenských podujatiach alebo našich vlastných priamych prenosoch. Často sa ocitáme na rautoch, ktoré k nim patria, a je tam po väčšine vždy čo ochutnávať. Naposledy to bola zmes chutí a vizuálnych vnemov z výtvorov manželov a cukrárov Olajošovcov. Mám to šťastie, že v práci sme dobrý kolektív, takže často sa v kancelárií objaví pohostenie, ktoré niekto doma pripraví pre ostatných. Kolegovia sa vždy potešia môjmu typickému mrežovníku, na ten sa dokonca nechal nahovoriť aj náš generálny riaditeľ, mimochodom, veľký gurmán, aj keď sladké veľmi neobľubuje.
RTVS ponúka divákovi hneď niekoľko relácii o jedle a varení. Ktorá patrí k tvojím najobľúbenejším?
K televíznym kulinárskym stáliciam patrí, samozrejme, pani Kamilka Magálová s tímom relácie Tajomstvo mojej kuchyne. Nedávno sme spolu s kolegyňou mali tú česť tam navariť a upiecť. Pohoda, ktorú divák vníma doma, naozaj vládne aj v Kamilinej kuchyni. Takisto to je aj v našom Dámskom klube, kde je prítomnosť kuchára pravidelná. Nie je nič výnimočné, že po skončení relácie kolegyne Ivetka Malachovská alebo Karinka Majtánová ponúkajú pred štúdiom nejaké dobroty. V poslednej dobe som si mimoriadne obľúbila kulinársky cestopis Cestou Necestou, ktorý mapuje Slovákov žijúcich v rôznych kútoch sveta. Nazeráme do ich životov a približujeme aj vzťah k jedlu v danej krajine. Avšak sledovanie takýchto relácií je miestami nebezpečné, pretože sa niekedy nechám uniesť a pečiem potom do polnoci. (úsmev)
Popri svojej práci máš aj množstvo zaujímavých záľub. Podeľ sa s našimi čitateľmi o tom, čomu sa venuješ rada vo voľnom čase.
Moja práca je, bohužiaľ, jedna z tých, ktoré zaťažia myseľ, často som aj doma s telefónom na uchu a riešim pracovnú agendu. Práve preto som našla záľubu v boxovaní, ku ktorej ma priviedol majster svojho fachu Roman Volák. Pokračujem vo Fighting GYM Bratislava, kde náš tréner Patrik na nás nenechá suchú ani nitku. Je to pre mňa mimoriadne účinný nástroj na odbúranie stresu. V týchto dňoch sa pripravujem na každoročnú charitatívnu akciu Parasport24 tour, kde počas 5 dní prejdeme na bicykli viac ako 450 km naprieč Slovenskom. Spolu s kolegami Jankou Košíkovou a Jankom Žgravčákom reprezentujeme ako tím RTVS už štvrtýkrát. Cyklistický pelotón tvoria hendikepovaní optimisti, ale aj kolegovia z iných médií, ktorí podporujú myšlienku zapojiť ľudí s hendikepom do bežného života. Je neuveriteľné, že až keď tlačíte vozík s kamarátom a zúfalo hľadáte samozrejmú vec ako toaletu v centre Žiliny, uvedomíte, si koľko bariér títo ľudia denne prekonávajú.
Zdroj foto: archív Dominiky Šulkovej
titulná fotografia: autor Peter Regec
zdieľať tento článok na:
