Aj takto chutí Amerika: Šalát nad zlato a prázdne, no pritom plné fast foody

813

Chutné jedlo a gastro kultúra danej krajiny je jeden z našich najobľúbenejších dôvodov, pre ktoré cestujeme po svete. Aj keď Amerika, konkrétne USA, sa nespájajú zrovna so sľubnou gastronómiou, dali sme jej šancu.

Do Kalifornie sme sa s partiou vybrali na 2 týždňový výlet, počas ktorého sme najazdili 3 500 kilometrov, navštívili 5 národných parkov, spali na 12 rôznych miestach a jedli v množstve podnikov. Bohužiaľ, väčšina z nich boli len klasické fast foody. Aj keď sme sa veľmi snažili nájsť poctivú reštauráciu, podarilo sa nám to len párkrát. No tá radosť z klasického príboru, chutného čerstvého šalátu či grilovaného mäsa bola obrovská.

Na jednej strane – kvôli jedlu by som sa do USA určite navrátila, no na druhej strane, človek mal možnosť spoznať doslova iný svet. Samozrejme, všetko je to iba subjektívny pohľad. Väčšinu z nášho výletu sme totiž strávili v odľahlých častiach a v maličkých mestách/dedinách. V momente, keď sme sa presunuli do väčšieho mesta (napríklad San Francisco), ponuka reštaurácií a podnikov sa úplne zmenila.

Drvivá väčšina reštaurácií ponúkala iba rýchle občerstvenie. Zdroj: autor

Klasický príbor a keramický tatier? ZABUDNITE

Väčšinou sme boli ubytovaní v hoteloch aj s raňajkami, aby sme si to o niečo zjednodušili a nemuseli hneď ráno hľadať obchody. Keď sa na to pozriem spätne, jednoznačne by som radšej hľadala ráno obchody a hotelové raňajky oželela. Prečo?

Keď sme sa na raňajky dostavili po prvý raz, boli sme celkom nadšení. Vajíčka na viacero spôsobov, toastový chlieb, stroj vyrábajúci wafle/lievance a chladnička plná jogurtov, vedľa ktorej boli rôzne nádoby s cereáliami. Taktiež tu bol pult s jablkami a balenými snackmi (croissant, keksíky…).

Na druhý deň, v inom hoteli, to bolo presne to isté. Veľmi nám tu chýbala zelenina, respektíve „niečo čerstvé“, keďže všetko jedlo bolo robené z polotovarov. Cesto na lievance/wafle sa do stroja lialo z veľkých plastových vrecúšok, rovnako aj omeleta či miešané vajíčka boli predpripravené polotovary.

Jogurty boli vždy ochutené a extrémne presladené, dokonca aj cereálie mali na sebe obal z cukru. Zarážalo nás, keď sme videli ľudí, ako si tieto cereálie (fakt presladené) zaliali sladkým mliekom a ešte si tam prisypali 2 balíčky cukru. Mňamka.

No a čo bolo pre nás najzvláštnejšie – vo všetkých hoteloch sme pri raňajkách našli iba plastové taniere, plastové príbory a, samozrejme, plastové poháre. Iba v jednom hoteli sme dostali klasický príbor. Bol to hotel, v ktorom sme si pri rezervácii zvolili „ekologickejší variant“. Následne sa všetok odpad zo stolov (plast, papier, nedojedené zvyšky) hádzal do jedného koša.

Chleba so šunkou? Nie, skôr šunka s troškou chleba :) Zdroj: autor

Espresso, kde si?

Hľadanie dobrej kávy bola pre nás výzva. Asi by sme urazili kávu ak by sme nápoj, ktorý sa podával k raňajkám, nazvali kávou. Bola to skôr veľmi bledohnedá tekutina, do ktorej sa pridávali rôzne sladké sirupy – karamelový, vanilkový, orieškový… Takže každý deň po raňajkách sme začali hľadať, kde v okolí by sme mohli ísť na dobré espresso či cappuccino.

Asi polovica z našich pokusov bola úspešná. Zažili sme ale aj úsmevné situácie, keď sme sa v Starbuckse či v McDonalde snažili vypýtať si iba espresso. Vôbec im to nedávalo zmysel, dokonca keď na dne pohárika skončilo 50 ml voňavej kávy, zamestnanci sa na to zvláštne pozerali a pýtali sa medzi sebou: „Fakt si myslíš, že chcú toto“? A na účtenke sme si to následne našli nablokované ako omáčka navyše.

Aby sme im len nekrivdili, podarilo sa nám natrafiť na zopár skvelých kaviarní (väčšinou s podtitulom talianska káva). Samozrejme, vo väčších mestách to už bolo, rovnako ako strava, oveľa rozmanitejšie. Pravdou však je, že drvivá väčšina ľudí vychádzala z akejkoľvek kaviarne či podniku s kelímkom, ktorého objem bol minimálne 300 ml.

Americká klasika? Jedine v Denny´s

Keď sme si pomocou Google máp hľadali podniky, do ktorých by sme išli na obed alebo večeru, často sme zadávali kľúčové slová ako šalát či zdravé jedlo. Aj tak na nás vyskakovali samé McDonald´s, Burger King, KFC, Taco Bell a podobne. Raz sme si vybrali prevádzku Denny´s, o ktorej sme sa dočítali, že ide o jednu z najtypickejších amerických reštaurácií, žiadny fast food.

Už keď nám doniesli jedálny lístok, boli sme nadšení. Okrem hamburgerov a sendvičov sa v ňom nachádzali rôzne šaláty s grilovaným mäsom, steaky s grilovanou zeleninou a podobne. Nápoje nám priniesli v sklenenom pohári a po dlhej dobe sme dostali klasický príbor. Keď nám jedlo priniesli na keramickom tanieru, k šťastiu nám nič viac nechýbalo.

Jedlo v Denny´s sa aspoň trochu podobalo na jedlo z klasicskej reštaurácie. Zdroj: autor

Určite sa to nedá porovnať s klasickou reštauráciou, na aké sme zvyknutí na Slovensku, no oproti rýchlemu občerstveniu to bola doslova hostina. Vždy, keď sme počas nasledujúcich dní natrafili na Denny´s, išli sme sa najesť práve sem.

Jednoznačne najviac sme si ale počas našej dvojtýždňovej cesty vychutnali čerstvé šaláty v San Franciscu. Náhodou sme natrafili na bistro, v ktorom sme si mohli vyskladať vlastný šalát. Výber jednotlivých ingrediencií bol obrovský, myslím, že sme tam nechali celkom slušný majland. Nevadí, stálo to za to.

Šalátová bar nás zachránil. Zdroj: autor

Veľký, väčší, najväčší

Čo sme si všímali počas celého nášho výletu a stále nás to neprestávalo udivovať boli veľké balenia čohokoľvek. Tešili sme sa na návštevu ich najtypickejšieho supermarketu Walmart, do ktorého sme nabehli plní očakávania. Uličky so sladkosťami, cereáliami či nápojmi boli pre nás ako z iného sveta – nespočetné množstvo príchutí a veľké balenia, aké sme u nás na Slovensku nikdy nevideli.

Napríklad také Oreo sa nedali kúpiť v menších baleniach. Zdroj: autor

Domáci tam zväčša robili veľké (vlastne obrovitánske) nákupy, pričom jedna rodina tlačila aj 2 – 3 nákupné vozíky. Tie boli naplnené kopcom, no zeleninu, ovocie či čerstvé produkty sme v nich moc nevideli. A niet sa čo čudovať, pretože tento sortiment bol skutočne veľmi drahý, možno aj jeden alebo dvojnásobne ako u nás. Za misku rajčín sme tam nechali aj 6 eur. A viete, ako tam predávali jablká? Nakrájané na mesiačiky a zabelené v plastovom vrecku.

Jablká nakrájané v plastovom obale. Zdroj: autor

A ešte niečo z kategórie „ako si zjednodušiť život“. Po príchode do akejkoľvek prevádzky rýchleho občerstvenia sme tam boli skoro vždy len my, pričom parkovisko alebo drive-in bolo plné áut. Následne sme zistili, že v Amerike funguje zaujímavá služba – ľudia zastavili na parkovisku, objednali si jedlo cez mobilnú aplikáciu a zamestnanci im ju priniesli rovno do auta. Takže keď sme vošli dovnútra podniku, personál sa nás hneď pýtal, či sme turisti.

Krajina plná kontrastov

Denne sme videli kontrasty medzi pompéznosťou a chudobou, medzi krásnou aj zdevastovanou prírodou. V jednom z najznámejších amerických národných parkov sme sa mohli autom doviezť takmer pod vodopád, pod ktorým stálo pár návštevníkov. Kúsok odtiaľ však bola reštaurácia, respektíve fast food, ktorý praskal vo švíkoch.

V Los Angeles sme sa viezli metrom cez takmer celé mesto. V priebehu pár sekúnd sme nahliadli do ulice plnej veľkých víl s bazénmi a ďalšia ulica už bola zaplavená stanmi, v ktorých žili bezdomovci. Chodník slávy bol plný nablýskaných hviezd tých najznámejších svetových osobností, no pár krokov od každej hviezdy sa povaľovali odpadky.

Či by sme sa na výlet do Kalifornie vrátili? Asi skôr nie, radšej by sme išli objavovať zasa niečo nové. A čo by sme výlet do Kalifornie odporúčali ostatným? Jednoznačne áno! Takúto krajinu treba zažiť a ochutnať na vlastnej koži.

Nádherné západné pobrežie. Zdroj: autor
zdieľať tento článok na:
FacebooktwitterlinkedinFacebooktwitterlinkedin
referencie